Zomknuté pery a zaplavené oči nedávajú žiadnu nádej na riešenie. Strach. Áno, je to strach z toho, čo sa bude diať. Neznášam ten pocit, keď nemôžem vôbec nič robiť. Keď musím nechať veci tak ako sú. Keď plynú bez toho, aby som ich mohla ovplyvniť. Ale teraz...Teraz to nedovolím. Dostala som sa z horších vecí. Zo situácií, ktoré nenapovedali v môj prospech. Ale ja som ich zvládla.
Vyrovnala som sa s tým, že milujem, ale práve ním nie som milovaná. Bolelo to, ale po nejakom čase prestalo. A ostal už len pocit prázdnoty. Snažila som sa ho vyplniť maličkosťami, niekedy pre náš život tak dôležitými. Podarilo sa!... a som na seba právom hrdá.
Ale teraz? Ako ďalej s týmto trápením? Nechať ho tak? Veď predsa to nejde. Nedokážem to. Musím vyriešiť moju dilemu. Buď, alebo.
Buď budem s človekom, ktorý ma miluje a zároveň ma znova naučí, ako milovať bez strachu, alebo ostanem sama a budem si vyčítať, že čo ak on bol ten pravý. Som v koncoch. Alebo nie?
Znova sa našiel človek, ktorý ma svojimi slovami stále povzbudí a ten utíchajúci plamienok v mojom „JA", stále jemným fúkaním rozhorí. Človek, ktorý mi svojim hlasom utíši zbesilé ťukanie môjho srdca a zmení ho na plynulý buchot. Buchot, kde ozvena patrí len jemu, pretože srdce mu nemôžem dať. Je to človek, ktorý mi dal kúsok svojho srdca, len preto, aby som nezomrela, keď jeden nemenovaný mi ho vzal a pred mojimi očami rozpučil v dlani, ako oriešok, ktorý už aj tak mal naštrbenú škrupinku. Je to človek, ktorému právom patrí titul „dobrý kamarát".
Práve on mi znova prehovoril do duše. Znova mi ukázal smer, ktorým sa mám vydať. Upozornil ma na to, že život ide ďalej aj keď ja som si myslela, že sa už dávno zastavil. Upozornil ma aj na to, že človek, ktorý ma miluje stojí za to a zaslúži si šancu. Dokonca, že vraj si ju zaslúžim aj ja. Poslúchla som :o).
Otvorila som rieke lásky cestu. Cestu, ktorá je síce plná priekop, tŕňov, skál a zátarás, ale ja dúfam, nie ja verím, že táto rieka nezanechá za sebou len spúšť a oči pre plač, ale bude už navždy plynúť a pretekať mojím telom. A moja smutná kamenná tvár sa rozžiari do krásneho slnečného obrazu, kde mraky budú len súčasťou niečoho, čo sa milými slovami dá prekonať
