Nevie na to odpoveď. Chcem sa jej pokúsiť pomôcť, ale nemám síl. Odrazu sa cítim tak malá a nepotrebná. Presne ako ona. Hrubý vlnený sveter siahajúci až po kolená, jeansy, šatka na krku. To nenasvedčuje nič dobré v tak teplý deň ako je dnešný. Jemný dotyk rúk a jej slabučké „au". Spýtavý pohľad okolia. Čo sa deje?
Ale ona je ticho. Len ona vie čo sa dialo posledných pár dní, keď sedela niekde v kúte pohodená ako handra. Špinavá a nepotrebná. Každý kto potreboval si do nej utrel topánky. Kopol si. Veď predsa je to nepotrebná vec. Vec, ktorá je práve v tejto chvíli tak nežiadaná. Zbytočná. Nevie čo bude ďalej. Ale z posledných síl prosí nech prestanú. Nech to nerobia. Ale oni nepočujú. Presne tak ako ona teraz. Je ticho. Mlčí a po tvári, ktorá je bielej farby sa valia slzy, ktoré prezrádzajú bolesť. Strach, nedôveru. Ani moje tiché slová nepomáhajú. Unavené oči sa pomaly zatvárajú. Odchádza. Odchádza do sna, aby znova niekto prišiel a prebudil ju.
Prebudili ju. Ale do toho istého sveta. Plného nenávisti. Nevypovedaných otázok. Ubližovania nevinným. Ubližovania tým, ktorý sa bránia ako len vedia. Nebála sa. Stále stala ako skala. Odolávala ranám, ktoré jej život uštedroval plnými dúškami. Nebála sa postaviť a brániť holými rukami. Postavila sa za každého. Nepoznala slovo nie. Ale teraz?.....
Ublížili jej a ona sa zosypala ako domček z karát. Ako domček zo slamy. Už nevládze. Sfúkli to posledné svetielko, ktoré malým plamienkom svietilo a zároveň zohrievalo celé jej vnútro. Je tam tma. A dokonca začína všetko chladnúť. Necíti lásku, necíti nehu. Zobrali je celkom všetko. Nechali jej len strach, bolesť a nenávisť, ktorú nevedela cítiť ani v tých najhorších chvíľach svojho života. Skrčená v kúte izby premýšľa ako ďalej. Ako sa ma postaviť a začať žiť, keď nemôže vykričať svoj bôľ na duši. Sklenený, bezduchý pohľad upriamený na malú škárku v podlahe. Prestala žiť. A čo s takým človekom, ktorý je v hlbinách a topí sa svojou bolesťou a trápením? Neviem....síce, presne viem čo. Ale....
Priložím si prst na pery a poviem si „nie, to si iný nezaslúžia". Budem naďalej trpieť a v niektorom svojom kútiku vyhasnutého tela sa pokúsim pomôcť osobe, ktorá je jediná s ktorou si môžem robiť čo chcem.