Ten most je môj. Je to cesta, cez ktorú prechadzajú ľudia, ktorí si chcú dokázať, že aj napriek tomu, koľko bolesti a utrpenia som už prežila, to dokážu. Dokážu prejsť po moste, ktorý je krehký a každú chvíľu môže spadnúť. Stiahne každého so sebou, ktorý nestihne utiecť.
Jeden z odvážlivcov si bol aj ty. Stála som na úplnom konci a verila som, že to dokážeš. Ale...
Išiel si krôčik po krôčiku. Kameň za kameňom. Drevo po dreve. Naťahovala som k tebe ruku a v kútiku srdca som si želala, aby si to zvládol. Prekážky, ktoré sa vytvárali, diery ktoré spôsoboval silný vietor si hravo preskakoval. Stále si sa usmial a povedal, že všetko sa dá zvládnuť, keď máme jeden druhého. Za tebou sa vybralo ešte veľa ľudí, ale nedokázali dôjsť ani tam kde si zatiaľ došiel ty.
S úsmevom na perách som tak isto šla aj ja po tvojom moste. Bála som sa, ale bola som rozhodnutá, že to zvládnem. Že aj keď spadnem, tak sa skúsim postaviť a kráčať ďalej, aj keď z krvavajúcimi kolenami a zmočenou tvárou od sĺz. A tak sa aj stalo. Koľko krát som spadla, toľko krát som sa snažila vyškriabať. Nepodal si mi ruku, ale ja som cítila, že to tak chcem. Až do doby, kým si pred seba nepostavil železný múr, ktorý siaha ďaleko nad moje možnosti. Ja som musela zastaviť, aj keď som nechcela. Nedovolil si mi ísť ďalej.
Ale ty si z mojho mosta utiekol. Zjavila sa tam veľká priepasť, ktorú si sa nepokúsil preskočiť. Nepozrel si sa na mňa a nepovedal si "ja to aj tak skúsim." Otočil si sa a bez mihnutia oka odišiel. Dívala som sa ti na chrbát a veľkým výkrikom, ktorý si ty už nepočul a nechcel počuť, som stratila nádej, že ešte niekto to dokáže. Prečo si to urobil? Prečo si odišiel?
Ale, vieš čo? Áno, máš pravdu. Zľakol si sa pripasti, ktorá ti mohla spôsobiť zranenia. Chápem ťa. Prepáč. Prepáč mi, že som chcela riskovať tvoj život len preto, aby som pocítila nakoniec tvoju vrúcnu lásku, tvoje objatie a tvoje teplo. A dokonca si mal pravdu, keď si mi nakoniec povedal, že ja žijem svoj život tu a ty tam. Žijeme ich radšej každý sám a na mieste na ktorom chceme. Len mi je ľúto, že sme nenašli spôsob ako žiť spoločný život uprostred niečoho krásneho :o(....